Gn  12,1-4a (prvé čítanie, 2. pôst. ned. A) – o Abramovej mlčanlivej odpovedi

Liturgický text Gn 12,1-4a tvorí úvod do veľkého a veľkolepého Abrahámovho cyklu Gn 11,27 – 25,18. Starý otec Izraela a praotec viery nielen židov, kresťanov, ale aj mladších moslimov – Abram – vystupuje v tejto časti ako jeden z chaldejského teritória, odkiaľ Boh bol rozohnal ľudí na všetky strany (Gn 11,8-9). Abram tvorí teda súčasť prúdu národov rozohnaných Bohom po babylonskej kríze. Celkom zrejme nie všetci v tom prúde národov sú iba takí, čo túžia po moci a mene (11,3-4).

Biblická stať jednoznačne predstavuje Abraháma ako človeka, ktorý počúva Boží hlas. V prvých veršoch (12,1-3) svätopisec uvádza Boží návrh, vo vv. 4-5 Abramovu reakciu a vo vv. 6-9 zavŕši príbeh rozšírením Abramovho pútnického itinerára, ktorý sa končí teofániou – Božím zjavením. Prvé verše (vv. 1-3) otvárajú nielen Abrahámov príbeh v Gn, ale vôbec rozprávania v celom Pentateuchu. Prísľub nesmierneho rozmnoženia, novej zeme v neznámej krajine a rozmáhajúceho sa požehnania sprevádzajú a tvoria Abrahámovu duchovnú osobnosť. Teda Boží hlas a vedenie stvárňujú Abramov osobný životný profil. Hoci Abrahám nikdy neuvidí na vlastné oči splnenie veľkolepých prísľubov, v jeho osobnom príbehu sa niekoľkokrát odzrkadlí jemu vlastná reakcia – načúvajúci a dôverujúci postoj (Gn 12,4-5; 15,5-6), ktorý prinesie svoje plody (porov. 26,4-5.24). Priam utopický prísľub pre Abrama – „Urobím z teba veľký národ“ (12,2) – Biblia jasne predstavuje ako vzor nielen čo Boh môže urobiť, ale že to urobí, len ak sa spojí s veriacim človekom. „Národ“ goj necharakterizuje iba izraelský „ľud“ am, ale všetkých, v ktorých vnútri bude žiť podobný životný profil veriaceho. Požehnanie Boh nevezme späť a cez Abraháma, nášho otca vo viere, ostáva ono stále nad nami. Komu sa podarilo raz uveriť, vie, že nejestvuje žiadna slepá ulička alebo bezvýchodisková cesta. Abrahám putuje s nami od prvých stránok Biblie, a tak každého jedného sprevádza na ceste k Bohu (porov. Iz 51,1-2; Rim 4,17-19).