Sk 6,1-7 (prvé čítanie, 5. veľkon. ned. A) – o službe Slovu a spoločenstvu

Liturgická stať (Sk 6,1-6) otvára v Skutkoch apoštolov druhú veľkú časť „svedectvo mimo Jeruzalema“ (Sk 6,1 – 11,26). Aj keď Lukáš ešte stále opisuje numerický rast Ježišových svedkov, nezdôrazňuje už iba počet všetkých, ale predkladá „potrebu“ rastu počtu vodcov, resp. tých, ktorí budú slúžiť rozrastajúcej sa komunite, a tak ju spravovať – na rôznych úrovniach. Totiž, je celkom prirodzené, ak sa rozmnožujú Ježišovi nasledovníci a s nimi ich rôzne charizmy. Je nevyhnutné, aby spoločenstvo mohlo napredovať harmonicky a organizovane. V opačnom prípade – rozklad spoločenstva bude jeho prirodzenou súčasťou.

Naša stať hovorí o predstaviteľoch z helenistického judaizmu (židia s materinským gréckym jazykom), ktorí sa museli prieť s problémom, že pri rastúcom počte veriacich sa vdovám nedostáva dostatočná pozornosť. Apoštoli vnímali tento problém ako pálčivý a nepovažovali za vhodné hodiť ho „cez palubu“. Naopak, rozhodli sa veľmi citlivo vyvoliť siedmich mužov, ktorí sa budú starať takpovediac o dobrý (ekonomicko-spoločenský) chod komunity. Od počiatku bolo vyvolenie sprevádzané aj vkladaním rúk apoštolov (vv. 3.5-6). Podstatnou, hoci asi neočakávanou pre takúto službu, bola spoľahlivosť v správnom životnom štýle a nábožnosti. Aj keď budú určení pre obsluhovanie pri stolovaní, o čom sa neskôr nič nepíše; s výnimkou prvých dvoch spomenutých – Štefana a Filipa – ktorí budú posluhovať službou Slovu, táto služba bude určitým prirodzeným pokračovaním prvej spomenutej.

Za zmienku stojí, že v tejto stati sa v Skutkoch prvýkrát Ježišovi nasledovníci nazývajú „učeníci“, teda pomenovaním, ktoré evanjeliá rezervovali najprv Dvanástim, resp. sedemdesiatim dvom. Dokonca jeden z vyvolených služobníkov – Mikuláš, „prozelyta z Antiochie“, bol sám pôvodne pohan. Stať teda jasne dosvedčuje, že dôsledná, nábožná a vnímavá služba Slova/u dáva svedectvo, ktoré láka aj celkom neveriacich.