8. nedeľa “A”

Iz 49,14-15 (prvé čítanie, 8. ned. A) – o Božej nadmaterinskej láske k človeku

Matka a jej dieťa

Už od čias Hillela a Rabiho Šmuela je známe ako jedno zo základných pravidiel výkladu Písma kal va-chomer (plný názov “kal vachomer, chomer ve-kal” , lat. a minori ad majus, a majori ad minus, čiže voľne od jednoduchého k zložitému alebo od zložitejšieho k jednoduchému). Toto interpretačné pravidlo má viacero špecifík, ale možno uviesť ako príklad, že ak niečo platí v jednoduchom, zaiste bude platiť aj vo všeobecnosti. Ak rodič pokarhá dieťa, keď sa vráti domov s veľmi zamazanými topánkami, pokarhá ho aj inokedy, ba ešte viac, ak sa vráti so zamazanými nohavicami, roztrhnutou bundou, a pod. V trestnom práve má pravidlo aj určité obmedzenia (reštrikcie, ktoré sú v diskusii vytvorené prostredníctvom argumentácie tšuva, t. j.  odvárením [napr. možného nelogického stupňovania trestu], resp. námietkou). Nemožno vždy zmysluplne a správne stupňovať každý trestný dôsledok nejakého priestupku. Avšak v prípade pozitívnych skutkov, ako je to v našom čítaní, túto interpretáciu možno využiť ľahko, vhodne a ešte k tomu s veľkým úžitkom. Nachádza sa nielen v samotnom liturgickom čítaní Iz 49,15-16, ale využíva ju aj celá liturgia slova 8. nedele. Od ľahšieho a vznešeného tvrdenia v Iz 49,15 sa ide k dôležitejšiemu a istejšiemu v evanjeliu (Mt 6,24-34).

Ak teda Iz 49,14 je zúfalá otázka exilového Sionu, t. j. jeho ľudu  (“Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol”), tak prorok uvádza jednoduchú pozitívnu logiku. Stojí na známom a prijatom fakte, že matka nemôže zabudnúť na svoje vlastné dieťa-dojča. Lebo len čo má pred sebou plod jej vlastného vnútra (beten) a (súcitného) lona (rechem), auto-ľudsky sa ho ujme (v. 15). Je nemožné, aby zabudla. Ak by sa to však i stalo, Pán na nikoho nikdy nezabudne. Veríš tomu?