1. pôstna nedeľa “A”

Gn  2,7-9; 3,1-7a (prvé čítanie, 1. pôst. ned. A) – o ľudskej chybe

Eva po hriechu (E. Delaplanche, 1890)

Liturgický výsek textu patrí k najznámejším statiam Starého zákona. Preslávil sa edenskou harmonickou záhradou, v ktorej strede bol strom života a poznania dobra a zla a tiež dramatickým príbehom o ľudskom páre Adama a Evy.  Adam a Eva stvorení Bohom mali najprv dočinenia s ich Stvoriteľom, ale potom sa dali do dialógu s jedným zo stvorení, ktorému v podstate prisúdili rovnakú múdrosť, ba dokonca skoro väčšiu, akú mal ich Stvoriteľ. Čomu uverili, tomu sa aj priklonili – teda hadovi, ktorý ich pozornosť len zdanlivo obrátil na Boha. Najdramatickejší zvrat, ktorý sa “zvieraťu” vydaril, bolo ten, že priviedol ľudský pár k tomu, aby sa od Boha obrátili, v domnienke, že budú ako on. Had ich viedol k vzopretiu sa Bohu. Uverili viac jeho klamnej ponuke byť rovný takému Bohu (podľa hada), ktorý im to údajne nedopraje. Neverili Bohu, na ktorého obraz boli koniec koncov stvorení. Verili stvoreniu, ktoré ani im nebolo rovné.

Liturgická stať preberá malý výsek z tzv. druhého rozprávania o stvorení a následného hriechu (2,4-3,24). Len malá drobnosť z verša 3,3. Eva sa obáva hadovej ľstivej otázky. Had podlo osočil Boha ako toho, čo nedovolí voľne jesť zo všetkých stromov. Ak by ich bolo 1 000, zakázal len z jedného. Had však akoby navádzal, že Boh uvalil zákaz na všetkých 1 000 stromov. Je pozoruhodná obranná reakcia Evy. Ostane dôsledná “počtu” – neobviní Boha hlúpo, ako had. Avšak v obrane Božieho zákazu pripíše mu aj to, čo Boh Adamovi nepovedal. Vraj sa im zakázal stromu aj dotknúť. (Zákazy “dotknúť” sa neskôr v Písme objavujú a sú uvedené napr. v 20,6; 26,11). Božie zákazy netreba zveličovať – v ich jednoduchosti je väčšia sila, svedčia o jeho pláne a v snahe o “ochranu” Boha si napokon my sami nastavíme pascu. Bohu treba nechať prvé aj záverečné slovo.