Ex 22,20-26 (prvé čítanie, 30. ned. A) – triáda marginalizovaných

Biblické prvé čítanie je krátka stať z Knihy Exodus, s veľmi dôležitým posolstvom. Stať Ex 20,20-26 sa nachádza v tzv. Sinajskej perikope (a ešte presnejšie v stati 19,1–24,18, ktorá opisuje Božie prikázania, ďalšie nariadenia a uzatvorenie zmluvy). Sinajská perikopa stojí v samom strede knihy Exodus a tvorí tak kľúčový bod pre Mojžišovskú vieru. Teologické témy tejto state sú úzko a nerozdelene spojené s udalosťou oslobodenia Izraelitov – s exodom (19,4; 20,1). Boh, ktorý komunikuje svoje prikázania všetkým priamo (20,1-17; 21,1-23,19), je ten istý Boh, ktorý ich oslobodil. Nemožno správne pochopiť žiadne z prikázaní, ak sa odtrhne od kontextu, v ktorom Izraeliti boli najprv v egyptskom otroctve, potom vyslobodení PÁNOM a napokon s ním dobrovoľne uzavreli zmluvu.

Stať je súčasťou kódexu zmluvy a nadmieru chráni triádu ubiedených osôb: cudzinca, sirotu a vdovu. Izraelská citlivosť a zákonodarné zabezpečenie týchto ľudí má svoj pôvod v pamäti exodu (vv. 21-24) – kto trpel poníženie a otroctvo, musí sám zabraňovať ponižovaniu slabých. Týchto pár zákonodarných veršov pozostáva z dvoch negatívnych príkazov (vv. 21-22), za ktorými nasleduje interpretačný komentár.

Prvý zákaz chráni rezidentov cudzincov – „Cudzinca nebudeš napádať a utláčať“ (v. 21). Ide o trvalých obyvateľov v komunite, ktorí nemajú žiadne občianske práva, a preto sú ohrozovaní všetkými druhmi sociálneho tlaku. Druhý zákaz chráni vdovy a siroty: „Vdove a sirote nebudete krivdiť!“ (v. 22). Musia sa chrániť tí Izraeliti v komunite, ktorí stratili mužského obhajcu a ochrancu, a sú tak vystavení nekonečnej sociálnej hrozbe.

Tieto dva príkazy spoločne ukazujú, že už skoré izraelitské právo osobitne ochraňovalo sociálne obmedzených a zraniteľných ľudí; stalo sa právnym princípom, že oni musia byť zákonom chránení. Treba pripomenúť, že to boli skupiny ľudí, ktorí sa do nepriaznivej situácie nedostali vlastnou voľbou, ale životnými nešťastiami, či spoločenským útlakom. Nešlo teda o ľudí, ktorí by si svoj status najprv vymysleli a potom právne zadefinovali.

Oba príkazy sú odôvodnené dvoma motivujúcimi komentármi. Prvý má priateľský charakter – apeluje na tradíciu exodu. Keďže Izrael bol vo svojom ťažkom období útlaku chránený, musí sa aj on sám stať ochrancom tých, čo sú utláčaní (Dt 10,19). Druhý motivujúci komentár v podstate tiež vychádza z egyptskej skúsenosti, ale oveľa viac varuje aj pred akoukoľvek malou chuťou zneužívať spomenuté slabé osoby. To by vzbudilo Boží hnev, a jeho trest výrečne hovorí, že ak by Izraeliti tieto osoby nechránili, Boh spraví z nich samých takýchto biednych. Motivácia je postavená na tom, či by Izraeliti chceli byť v  takejto koži.

Sme vôbec v našej spoločnosti schopní vcítiť a vžiť sa do kože slabých a utláčaných, a tých, čo sú obeťami spoločnosti a postaviť sa na ich ochranu?