Počas nasledujúceho liturgického roka A bude krátko, v troch bodoch komentované prvé z troch nedeľných čítaní, resp. čítaní zo slávností. Tento komentár k vybraným statiam bude dostupný v sekcii Word and Worship, v časti Lectio A. Pravidelnosť tejto aktivity nie je zaručená a bude viac orientovaná na silné liturgické obdobia. Prípadní záujemcovia jej môže napomôcť, resp. ovplyvniť tým, ak mi napíšu spätnú väzbu.

Iz 2,1-5

Pútnická pieseň (Iz 2,1-5) stojí na začiatku väčšieho celku textov Iz 2–4, v ktorom sa pojednáva viacero hriechov,… súd a trest. Celok uzatvára stať, 4,2-6, ktorá podobne ako naša stať, predstavuje budúcu radostiplnú slávu Izraela, svätého mesta a Pána, ktorý očistí škvrny Siona. Touto literárnou formou, inklúzie (uzavretia celku), svätopisec naznačí, že katastrofa zničenia Jeruzalemského chrámu z 586, čiastočne opísaná v strede celku (2,7–4,1) sa pominula a otvára sa nový horizont lepších čias.

Naša pieseň (Iz 2,1-5, takmer v doslovnej paralele u Mich 4,1-5), sprevádzajúca pútnikov zo všetkých národov smerom na vrch Sion, akoby cez rozídené ľudstvo (porov. Gn 11) chcela privolať, že za pomoci Izraela a hlavne jeho Pána, ktorý sídli v Jeruzalemskom chráme, na Sione, všetky národy sa zídu v pokoji na spoločnú oslavu Boha.

Stať je uvedená nadpisom, typickým prorockým úvodom (v. 1). Vv. 2-3a opisujú spoločnú púť národov smerom k Sionu. Verš 3b poukazuje na to ako sa pozornosť národov obráti na Slovo a náuku Pánovu. Dôsledok (v. 4) je fascinujúci, národy poučené v Pánovej škole sa rozhodnú samé zmeniť všetky nástroje vojen a nepriateľstva na nástroje pre životodárnu prácu. Výzva pre Izrael, aby oddane kráčal vo svetle Pánovej náuky (v. 5).

Úvodné slová na konci dní aj na iných miestach (Dt 4,30; Jer 23,20; Ez 38,14, ale nie u Izaiáša) smerujú pozornosť do nejasnej budúcnosti, ale ich pozitívny náboj je typický pre podobné prorocké vyjadrenia.

Výraz Jakubov Boh ako aj dom Jakubov sa stali typickými v období Druhého chrámu (po Babylonskom zajatí) a opakujú sa neraz v Izaiášovi (46,3; 48,1; 58,1) a ešte viac v liturgických hymnoch (Ž 20; 46; 75; 76; 81; 84; 94). Nie je vôbec náhodou, prečo práve exil patriarchu Jakuba v Mezopotámii a jeho návrat späť do Zasľúbenej zeme (Gn 25–35) odzrkadľuje skúsenosť deportovaných a navrátivších sa Júdovcov zo 6. stor. pred Kr. Pozvanie kráčať vo svetle Pánovom odzrkadľuje prominentný motív v neskorších kapitolách. PÁN (Jahve), nie ako zoroastriánske božstvo Ahuramazda, tvorí tak svetlo ako aj tmu (45,7) a je schopný obrátiť tmu na svetlo (42,16). Toto jeho svetlo bude poskytnuté nielen Jakubovmu domu ale aj všetkým národom, hoci nie celkom bezpodmienečne (42,6-7; 49,6; 51,4; 60,3).

Jeruzalem, ako miesto, z ktorého vychádza náuka, resp. mravoučné ponaučenie (porov. 51,4) sa veľmi dobre snúbi z počiatkami myšlienok proselytizmu.

B.Š.